Prečo som sa z Ameriky vrátila na Slovensko (Časť 1.)

Autor: Daniela Husarova | 16.12.2014 o 9:25 | (upravené 17.12.2014 o 19:32) Karma článku: 11,43 | Prečítané:  23001x

Veľa ľudí sa ma pýta, ale hlavne ja sa pýtam sama seba, prečo som sa na Slovensko vlastne vrátila. Nemám na to jednoznačnú odpoveď, len takú, že “lebo som chcela a mohla”.  Aj vďaka týmto blogom si tie dôvody tak nejak zbieram do jedného celku. A myslím si, že jednoznačná odpoveď (ak vôbec taká existuje) sa v správny čas vynorí z tej hmly.

Skôr však ako odpoviem, prečo som sa vlastne vrátila, začnem s tým, prečo som zo Slovenska vôbec odišla. Bol rok 1998 a práve som dokončila prvý ročník na vysokej škole. Vtedy som si ani neuvedomovala v akej dobe to vlastne žijem. Až teraz, s odstupom času, si to tak dávam do súvislostí a uvedomujem si to. Keď človek niečo prežíva, ťažko mu je pochopiť súvislosti, povedala by som, že je to takmer nemožné. Veľakrát sa to dá až vtedy, keď sa pozrieme na veci spätne (thanks Steve Jobs).

K nájdeniu tejto stratenej reality mi dosť pomohol slovenský film “Hrana / Styri filmy o Marekovi Brezovskom,” ktorý bol nedávno v kinách. Síce bol o hudobnom géniovi, ktorý ostal nepovšimnutý v tej chaotickej post-revolučnej dobe, ale pre mňa tento film urobil čistý chirurgický rez do deväťdesiatych rokov, teda do obdobia, kedy som ja Slovensko opustila. Bolo to obdobie mečiarizmu, keď babky-demokratky nechali variť fazuľovú polievku na zadnom horáku a poďho na námestie v štrikovaných čapiciach skandovať. Žiadna z nich demokraciu nezažila. My, Slováci, sme vtedy boli veľmi naivní a zraniteľní. Zrazu sa u nás zapaľovali autá, sformovala sa mafia, prišli drogy, prvé obete,  rozpadlo sa Československo, Maďari boli zrazu nepriatelia. Bolo to obdobie rozpadnutých ilúzií, brutálna realita po tom, ako sme si sľúbili lásku a vravieť pravdu len. Po skončení filmu som ešte pár minút sedela v kinosále s otáznikom nad hlavou:  “Ako sme my toto vôbec prežili…? Ako som ja toto vôbec prežila..?” A potom som si uvedomila. Časť zo mňa “zomrela” v roku 1998. Pretože, keď sa presťahujete do inej krajiny, automaticky prestávate byť tým, kým ste a stávate sa niekým iným.

Ja si odchod Slovákov v tej dobe do cudziny predstavujem ako králikov, ktorým zrazu otvorili dvierka na klietke a povedali: “Tak choďte.” A tak sme išli. Do úplného neznáma. Niektorí to aj neprežili, iní sa zas zostali mrviť vo svojom kútiku a našli si svoj pomyslený kľud, a iní ten kľud  aj ozaj našli. A niektorí buď len nadávali alebo závideli tým, čo odišli.  O živote v cudzine sme takmer nič nevedeli. Mali sme len ilúzie. Generácie pred nami nám nemali ako povedať, čo nás tam čaká, čo je dobré a čo je zlé. Pol storočia sa s nami nikto nepodelil o skúsenosti. Prístup k informáciám nebol. Ja si len pamätám, že vtedy to bola móda ísť na západ, bolo to až také “cool”, že ten kto ide,  že má veľké šťastie a že už má zaručenú krásnu budúcnosť.  Jednoducho, že ide tam, kde je zelenšia tráva. Neviem odkiaľ som to zobrala, ale ja som mala predstavu, že keď človek pôjde napríklad do Ameriky, tak tam nájde všetko presne také ako to čo máme tu, len ešte stokrát lepšie. A tie veci, ktoré sa mi nepáčia, že tam nebudú. Naivné snáď? S takýmto “očakávaním” som do Ameriky išla ja. Vyhrala som štipendium na vysokú školu, a to mi umožnilo moju cestu. Na ostatné som si musela zarobiť sama.

Moje prvé roky by som zhrnula nasledovne. Nič z toho, čo som čakala, že tam bude ako doma, len lepšie, tam nebolo. Práveže človek stratí úplne všetko to, na čo bol zvyknutý, nemá sa absolútne čoho chytiť, a začína sa všetko učiť odznova. Proste sa treba reinkranovať zaživa. Prvé roky som síce bola rada, že spoznávam niečo nové, ale pociťovala som, že všetko, čo tu mám a čo robím, je na veľmi tenkom ľ ade. Prakticky to znamená, že ak by som ochorela alebo si zlomila ruku a nemohla robiť, tak by som nemala z čoho platiť nájom a všetky účty. Z mesiaca na mesiac by sa mi domček z kariet rozpadol. Pretože finančná pomoc zo Slovenska alebo akákoľvek iná v tej dobe bola nemožná. Aj telefonovať domov bolo vtedy drahé a  internet nebol. A v podstate, každý deň som cítila to obrovské bremeno zodpovednosti sama za seba, za svoj život, niečo také, čo som doma neriešila vôbec. A tak som musela alebo plávať, alebo sa potopiť.

A tak som plávala. Našťastie, Amerika je veľmi dobrá v tom, že vám ukáže svoje pravidlá , takže sa dá veľmi rýchlo zorientovať. Asi to je tam tak nastavené, pretože tam je veľa cudzincov, a preto bolo nutné mať veci jasné a prehľadné, či už je to byrokracia, alebo pravidlá cestnej pramávky, skrátka, všetko je tam viac prehladné a je jednoduchšie sa zorientovať a fungovať, než napriklad v Európe. Veľmi rýchlo som pochopila aj to, že nech ste hocikto, máte rovnakú šancu na úspech. Amerika vám ju dá, a podporuje to. Je to aj vo Vyhlásení Nezávislosti, že každý obyvateľ Ameriky ma právo na život, slobodu, a “ísť si za vlastným šťastím” (pursuit of happiness). A tak po celé tie roky som sa pomaly, ale isto začleňovala, a išla si za tým, čo som si myslela, že je tým mojím vlastným šťastím. Postupom č asu som objavovala uplne nové hodnoty, také o ktorý ch som na Slovensku ani len nevedela, ž e existuju. A to bol krá sny zaž itok.

Amerika mi veľa dala a veľa som v nej získala.  Rovnica straty a zisku je však pre mňa vyvážená. Svojím odchodom do Ameriky som nenávratne veľa stratila: neprišla som na babkin a dedkov pohreb, nemohla som s rodinou tráviť čas, zmeškala som svadby všetkých sesterníc, nikto ma nepolial na Veľkú noc, a nemohla som jesť tresku a piť pivo za 1 euro. To všetko, aj keď sa to zdá banálne a pre väčšinu ľudí je to úplná samozrejmosť, pre mňa je to stratou, ktorú už nikdy nezískam späť.  Aj ja som si to začala vážiť a začalo mi to chýbať až po mnohých, mnohých rokoch v Amerike. O tom, čo presne si na Amerike vážim, a čo americkeho mi doma veľmi chýba, budú dalšie blogy. A snáď sa pomaly dopracujem aj k tomu, prečo som sa vlastne vrátila.

---

Ešte taká myšlienka na záver:

Neľutujem, že som odišla do Ameriky. A takisto neľutujem, že som sa z nej vrátila späť na Slovensko. To by som ľutovala samu seba. Naopak, ja som rovnako vďačná za obidve skúsenosti.  Neľutujem v podstate žiadne rozhodnutia vo svojom živote.  Viem, že všetko spolu súvisí a všetko je tak, ako to má byť (pozerajú c sa spätne – again thanks Steve Jobs). I keď sa niektoré veci môžu zdat najskôr negatívne, v konečnom dôsledku mi slúžia na to, aby som sa posunula ďalej, naučila sa nové veci a kráčala ďalej životom ako lepšia a usmievavejšia verzia mojho ja. Raj na zemi neexistuje a koniec koncov, ozajstný pokoj a spokojnosť existuje len v našom vnútri. To všetko ostatné sú len kulisy.  

 

ENGLISH:

Why Did I Leave USA and Came Back to Slovakia.

Many people ask me why did I return back to my home country Slovakia. I too, am often asking myself this very same question. I don’t have a precise answer, other than: “I wanted to, and I could.”  Being able to write these public blogs helps me to put together pieces of a large puzzle; the puzzle of my entire life.  And so if I am even meant to receive an answer to this inquiry, it shall come out of the fog and present itself to me.

Before I can even begin to understand why did I return to Slovakia, I must go back to the very beginning. Why did I leave Slovakia in a first place?  It was in 1998 and I had just finished first year of University. I wasn’t even remotely aware of the times I was living at. Just now, years later, am I able to put it all in perspective.  When we are living through something, it is impossible to understand the significance of it. Only looking back, we can connect the dots. (Thanks Steve Jobs).

What helped me fully realize the magnitude of the era I lived in, was a Slovak movie "Hrana [The Edge / 4 movies about Marek Brezovsky] which was recently in the movie theaters. Although it was about a musical genius who was left virtually unknown and forgotten, it also provided a clean surgical cut through the Slovak society in the mid-nineties, the exact time when I left the country and how I remember it.  Mostly grannies took to the streets to support Meciar, who was a prime minister at that time and yelled: “Democracy!” None of them ever experienced democracy in their life. They put cabbage soup to simmer and took it to the streets, as they were: naïve, vulnerable and gullible.  The world as I knew it was no longer. All of the sudden there were drugs, first overdoses, mobs, cars were being burned, Czechoslovakia fell apart and Hungarians and Czechs were enemies number one.  Illusions were torn apart and brutal reality set in. As the movie ended, I sat quite a while in my seat pondering: “How did we even survive this? . . . How did I survive this?”  The truth is, a part of me died in 1998, because when you move to another country, you automatically cease being your current self and become someone else.

The way I picture us going abroad is like pet rabbits in a cage. Suddenly the wire door opens.  Some rabbits run straight away without any thinking, some return, some don't make it and some stay hovering inside the cage and find a sense of safety.  We knew nothing about going and living abroad. All we had were illusions. There was nobody to tell us about what to expect and what not to do.  The borders were closed for almost half century and very little information was leaked in. It was kind of in fashion to “get outta here.” The grass that was all along greener on the other side, was suddenly yours for taking. I don’t quite know where did I get this from, but I thought that going aboard will bring you everything you already have and like, but it will be better and improved.  And everything you don’t like, will simply be left behind. Naïve much?  With this expectation in mind, I took off thanks to the University scholarship I won.  The rest I had to come up with on my own.

Here is what I realized my first few years: Nothing that I expected to be just like home but better, ever showed up. And everything I liked about home, was gone. You have to learn everything from scratch, everything is brand new. Emigration is like reincarnation, minus the physical death. Though I was happy to be learning and seeing new things, I felt very unstable and vulnerable. I realized my entire existence is on a thin ice. For example, I had to work throughout my studies and in case something happened to me (sick, break an arm) it would all fall apart from one month to another, as I would not be able to pay my bills and such. Financial aid from home? Forget it.  So it was either you sink or you swim.

A so I swam. Luckily, the USA is very good in showing you how to live there properly.  It is very easy to get. Perhaps it is due to so many immigrants and the effort to make it seamless for all. For example, bureaucracy and the traffic sings, it is all very people forward and easy to use.  I also understood very fast, that if you try hard enough, you can set goals and the society is built to help you achieve them. Americans have “go get it” attitude, and dreams really do come true here. It is even written in Declaration of Independence: “Pursuit of Happiness.” And so I was pursuing what I felt was 'my' own happiness. Gradually, I have become to realize and to see the new set of values that America represents and I learned to enjoy and appreciate them. Things I couldn't even think of back in Slovakia.

I gained a lot by having lived in the United States. But the gain versus loss equation is evened out in my case.  I had also lost a lot, having left Slovakia. I missed funerals of my grandparent and weddings of my cousins. I missed cheap and good beer with big foam. I missed cod mayonnaise salad. I missed nobody pouring a bucket of water on me on Easter. Many may take these things for granted, but for me those are moments that I can never get back. At first I didn’t miss it. It kind of accumulated throughout those sixteen years and I started to miss it.  I have so many great experiences having lived in the States and there are so many things I miss about America here in Slovakia. I will get to those in my future blogs. And perhaps I will eventually get to the part why I left. 

---

Closing Thought:

I do not regret having left for America. And I do not regret having come back to Slovakia either. To regret, would mean feeling sorry for myself. On contrary, I am grateful for having been able to experience both.  I actually don’t regret any decisions I have made in my life. I know (only looking backwards, remember Steve Jobs) that all happened exactly the way it was supposed to.  Even though many experiences may appear as negative and unwanted at first, I know that they shape who I am today and serve me to become a better and more joyous self.  Paradise on earth doesn’t exist. It only exists in us. The real peace and fulfillment comes from within. Everything else is just an ambiance. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?