Ako som sa zacala (aj skoncila) stravovat v Domove Dochodcov

Autor: Daniela Husarova | 12.6.2014 o 11:56 | Karma článku: 12,89 | Prečítané:  18620x

Ked clovek zije v zahranici, prejde si roznymi stavmi. Pri pomysleni na tresku a rohlik by niekedy bol schopny preplavat ten ocean. Aj take stavy som mala. Raz som videla v telke zenu co emigrovla do Nemecka v sesdesiatom osmom a povedala po patdesiatich rokoch, ze ten pocit, to znenie za domovom, to je proste nieco na co si musela zvyknut a pocitat s tym ze ten pocit ju navzdy bude sprevadzat. Dovtedy som mala aku taku nadej, ze to odide, ale ked zena co prezila v cudzine i ked vacsinu zivota toto povie tak asi fakt je to beznadejne. Niekedy boli dobre dni, a niekedy horsie. A tak skusam, a kedze mozem tak som sa rozhodla na teraz svoje posobnie v Amerika zabalit a zit si na Slovensku. 

Prva vec bola byvanie. U nasich uz v tomto veku nehrozi a tak som si kupila byt v novostavbe. A kedze kuchyna v nom nebola este nainstalovana (o nej bude potom iny prispevok samozrejme), bola som nutena si hladat nejake moznosti stravovania tuto v okoli. Auto nemam, tak aj to ma obmedzilo, ale v podstate ja sa po rokoch stravenych soferovanim aj rada prechadzam a kukam na tie babky a psikov a deti na ihriskach. Nedavno som si vsimla cedulu s reklamou na “obedy”. Sice bola vyvesena na Domove Dochodcov, ktory nedaleko mojho bytu je, ale pomyslela som si ze to by snad nemal byt ziaden problem. A dokonca som sa potesila, lebo som si predstavila, ze tam budu varit take tie komunisticke jedla ako vepro, knedlo, zelo, alebo dukatove buchticky a tak sa mi to pozdavalo, ze k mojim nostalgickym chutiam je toto riadna trefa. 

Isla som dost tak vahavo, ale hlad za mna kracal a tak som sa do domova dochodcov nakoniec vybrala. Je to budova co uz videla lepsie casy ale podnetov pre nostalgiu na zaslu dobu tam bol dost. Videla som starusikov ako sa po chodbach zhlukuju, zdravia a hlavne nikde sa neponahlaju. Praveze hladaju dovod aby vsetko trvalo co najdlhsie. Aky kontrast, len pred par mesiacmi som bola v Silicon Valley kde kazda minuta je zratana v dollaroch… Tak toto som nemohla ani v najdivokejsej fantazii si predstavit, ze o par mesiacov budem v kracat v tmavych chodbach domova dochodcov. A tak neveriacky ze ci toto sa fakt deje, som isla do neznama. Vratnik ma poslal do bufetu si kupit listky. Tak som si za 3,40 euro jeden, kupila pat listkov. Len tolko som bola schopna zatial stavit do tohto obedoveho planu. 

Ked som sa nakoniec dopracovala k jedalni, este viac som si pripadala ze snivam. Bola uplne prazdna. Tak bud uz vsetci jedli alebo este len pridu. Neviem. Instinkt zo skolskej jedalne naskocil, zbadala som tacky, jednu schmatla a ocitla som sa pri prvom okienku. Bol to kuraci paprikas so sosovicovou polievkou. Aj sirupova voda. Ved ako inac.  Zrazu som si vsimla, ze si ma vsimli dve panie v takom bielom. Ja som tak vahavo isla k jednemu zo stolov. A sadla som si. Oni si medzi sebou nieco povedali, co mi bolo jasne ze je o mne. No ale to patri k tomuto experimentu. V tom ma jedna ohlasila: “Vy ste tu nova?” A tak som vysvetlila, ze nie, a som vysvetlila, ze preco sa tu stravujem.  “Viete, oni zacnu prichadzat a oni maju kazdy svoje miesto. To su ako male deti, ked im sedite na mieste.” objasnila situaciu jedna z pracovniciek. “Sadnite si tam, dozadu kde su stoly pre zamestancov.” Bolo tam asi desat stolov spojenych a nikto tam este nesedel.  Tak som si presadla v prazdnej jedalni. A to som este netusila, ze to je posledny krat. Pocas obedu kym som tam bola, prisli asi traja dochodci. Kazdy na svoje urcene miesto predopkladam a jeden zamestanec ktory si sadol na opacny koniec, co najdalej odo mna. Do rekordnych desiatich minut som sa najedla, dochoci tusim boli este len na polievke, orazila som razitko a dnesny obed bol za mnou. Za dverami, uz vonku, som si dost vydychla.

Na druhy den som rezko isla, ved uz som to prvy krat tak dobre zvladla. Pozdrav vratnikovi, tacka, okienko, spenatovy privarok a stol pre zamestnacov. Tento raz za nim sedia dve osoby, a ja tak inutivne si sadam na opacny koniec co najdalej od nich a pozdravim. To uz neviem ci oni sa pozdravili.  Dochodcov len zopar v celej jedalni.  Akurat som si mierila lyzicou do ust ked jedna z tych osob, pani v strednom veku sa na mna ostro pozrie a este ostrejsie povie: “Toto su stoly pre zamestnancov, to tam nevidite?” Pohladom ukazla na prilepeny papierik na stole kde som jedla. Tak som si lyzicu oddialila od ust a odpovedla i ked sa mi nechce verit zeby toto teraz sa ide diat: “Mne vcera povedali, ze sem si mam sadnut.”  “A kto vam to povedal?” “No take dve panie co sedeli pri okienku.” A nato sa dozviem s kym mam do cinenia, kedze pani sa predstavi: “Ale ja som tu riaditelka, takze co vam povedali oni je jedno. Toto je stol pre zamestancov.” Po mensej odmlke a este asi som aj vytrestila oci a znova sa pozrela na uplne prazdnu jedalen a neveriacky sa pani riaditelky ludsky opytam: “To akoze fakt vam vadi ze tu sedim?” "No to je pre zamestancov."  “Aha. Tak kde si mam sadnut?” Chvilu rozmysla, a potom ukaze na jeden stol tak trochu bokom. Bez slova som tu tacku aj s privarkom zobrala, a so snahou aby som jej to nevyliala na hlavu, ked ona zrazu: “Ved nemusite, tak si tam sedte..”  Tak to uz ma asi rozpalilo najviac. Tak ake je pravidlo, mozem tam sediet, alebo nemozem, a ked uz tolko si o tom vypravala, zaujala stanovisko, a zrazu ja sa mam otocit aj s tou tackou a ist naspat? Tak to teda nie. Idem na najprv urcene miesto a iduc hovorim: “Ked teda nemam tam sediet, tak nemam. Povedali ste ze nie, tak nie.” Ja zase som zasadova, a tak som sa usadila, sice ako na ihlach, na ten stol co ukazala. Poriadok musi byt nie? A mna nebude nikto prehanat ako dieta. Ci ako dochodcu.

Neviem presne o co tu islo. Uplne mi to pripomenulo ucitelky z cias druzin, a od cias zakladnej skoly som to uz nezazila az dnes. Ta ironia prazdnej jedalne, kde bolo asi sto volnych miest a riesil sa zasadaci poriadok. Fellini by toto urcite pouzil do filmu. Udrziavanie nejakych predpisov alebo zvykov, ako priority pred uplne beznou formou ludskosti sa na tu chvilu vytratila. Ako som tak odchazala a povedala vratnikovi, dovidenia, rozmyslala som ci prave na takomto mieste by nebolo vhodnejsie zabudnut na formy a praktizovat celkom jednoducho ludskost. Este tri krat som sa tam naobedovat isla, samozrejme do obedarov ale to len preto ze som si ich zaplatila. V tento den som totiz pochopila jasne znamenie, ze ja este do Domova Dochodcov nepatrim.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?